Vážení priatelia,
za všetko môžu hlinené guličky. Pamätáte? To sú tie vrecká s guličkami, o ktoré sme ako deti viedli urputné boje. Jamky boli malé aj veľké, ale počet guličiek, ktoré sme vyhrali odzrkadľovali našu šikovnosť, či jasne ukázali na našu nemohúcnosť. Ak niekto v priebehu sezóny vyhral viac ako 500 guličiek, to bol macher. A keď mal aj sklenku či „olovianku“, to bol frajer na pohľadanie. Aj dievčatá z dvora ho mali akosi radšej a vôbec, bol jednotka. Preto sme všetci hrali guličky a chceli sme mať plné vrecká pekných, farebných, okrúhlych. Veľké vrecko plné guličiek nám dávalo odvahu prihovoriť sa tomu najlepšiemu dievčaťu z dvora a požiadať ho aj o veci, o ktoré by sme – ak by sme nemali guličky – ináč nežiadali. Krásna pohoda, ale len do okamžiku, kým neprišli veľkí chlapci. Ani nemali guličky, a predsa nám prebrali všetky baby. Nedodržiavali naše pravidlá a dievčatám to imponovalo. Nič nepomohlo. Museli sme sa aj my stať veľkými. A ak to nebolo možné, tak sme guličkami nabili naše parite a viete ako ich štípala gulička, ktorá dobre umiestnená trafila niektorú z polovičiek? Baby sa síce nevrátili, ale aspoň sme sa škodoradostne smiali. Teda, len keď nás nezbadali. Ináč sme dostali nakladačku. Ale nebolelo. To, že sme niekoho znemožnili pred našou láskou z dvora stálo za jednu po papuli. Krásny čas mladosti. Tiež si spomínate na jeseň s guličkami? Ozaj videli ste dnes niekoho hrať guličky?
A tak to dopadlo aj s nami. Hrali sme sa ako o guličky a hovorili sme tomu plánované hospodárstvo. Plán sme museli splniť, nech to stálo čo to stálo. A potom, v roku 1989 sme si pustili do nášho malého dvora veľkých chlapcov. Neuznávajú našu hru na guličky a majú vlastné pravidlá. To len my sme ešte nepochopili, že nemáme inú možnosť ako sa správať tiež – dospelo. Zatiaľ sa nám to nedarí, a tak naťahujeme svoje parite a tešíme sa, že im to vadí. Rovnako, ako keď sme boli deti. Správame sa ako roztopašné deti EURÓPY. Ale kto má rád roztopašné a nevychované decká? Pozvete si ich do svojho domu? Asi nie. A nik sa na Vás nebude hnevať. Teda okrem tých detí. Ale prečo by ste sa namáhali, keď detí je dosť a lepších, nevenujete svoju lásku, energiu a prostriedky im? Asi áno. Neobstojí, že Európa nás má akceptovať takých, akí sme. Veď my sme odišli z domu, z náručia našej dobrej mamky a tatka. Preto, rovnako ako roztopašný syn v biblickom príbehu, by sme sa mali my so sklonenou hlavou vrátiť. A budeme radi, ak zvádneme nevraživosť vlastných bratov, ktorí naším návratom stratia výhody, s ktorými už skoro naisto počítali. Európa ma rada dobré deti, ale radšej má schopných dospelých. Prajeme Vám aj sebe, aby sme skoro vyrástli.
Eva a Andrej