Vážení priatelia,
a máme tu znovu september. September roku 1999 je veľmi zaujímaný aj tým, že Andrejova najstaršia dcéra Janka nastupuje do svojej prvej práce. Základnej školy. Prajeme jej teda veľa úspechov a ako sa hovorí, nech ju učitelia počúvajú. Odborári pripravujú protestné štrajky a nepodpisujú s vládou dohodu o stabilite. Najlepšie bude, keď sa bude štrajkovať. Z vytunelovanej fabriky štrajkom dostaneme plno koruniek. Alebo nie? To nevadí, aspoň si pokričíme. Privatizéri sú už dávno vo svojich rezidenciách v Španielsku, Novom Zélande či Monaku. Proste diskrétna a seriózna služba. Dobrý podnik sa tuneloval tri či štyri roky. A v ekonomike sa zázraky proste nekonajú. Spadol aj ázijský tiger DAEWO Group, padajú aj thajvanské či čínske firmy. Nie je nič jednoduchšie ako si napožičiavať peniaze a chvíľku konkurovať s nízkymi cenami. Ako však ukazuje celosvetová prax, tadiaľ cesta nevedie. Rozhadzovať požičané peniaze, to je tá slovenská či kórejská cesta. Pre všetkých je to len cesta do záhuby. Zdravý rozum hovorí, že ak máme vlastné peniaze, nikomu nič nedáme. K vlastným peniazom sa správame veľmi obozretne, nerozhadzujeme, neutrácame. K požičaným peniazom by sme sa mali správať ešte obozretnejšie. Ale to nie je v našej povahe. Ľahko prišli, ľahko išli. Diaľnice sme stavali nákladmi na jeden km ako keby sme cesty ťahali cez Alpy či Karpaty. Podobne sa rozhadzovalo pri všetkých štátnych zákazkach. Ako sme sa rozprávali s manažérmi veľkých IT firiem, ktoré zásobujú štátnu správu, najhlavnejšie na Slovensku je to, čo z toho má ten, kto podpíše objednávku a nie čo a za akú cenu sa kupuje. A preto počítač pre štátnu správu stojí sto tisíc a ten istý model je aj za tridsať pre obyčajného smrteľníka. Nečudujme sa, že nemáme na zdravotníctvo, školstvo či armádu. Predáme ešte to, čo máme a potom si už asi budeme lízať labu. Alebo začneme cestovať po Európe ako naši rómski „tiež spoluobčania“. Necháme doma plnú moc na vybratie sociálnych dávok a hurá žiadať o politicky azyl.
Podľa oficiálnych štatistík sa zahraničie Slovensku vyhýba. Zahraničné investície klesajú, aj keď sa porovnávame so stavom, ktorý bol za HZDS. Sme chorý národ chorých ľudí. Práceneschopnosť na Slovensku je u robotníkov až 3x vyššia ako u robotníkov v Nemecku. Produktivita práce je 6x menšia ako v západnej Európe. Keď sa niekomu nechce do práce, tak ide k lekárovi. A ten ho na náklady zdravotnej poisťovne vypíše na práceneschopnosť, tri-štyri dni úplne v pohode. Opijeme sa do nemoty. Na ďalší deň nás bolí hlava a vôbec nie sme v kondícii. Nič jednoduchšie, ideme k lekárovi a ten nám dva dni dá. Nemecká spoločnosť podnikajúca na Slovensku zverejnila štatistiku práceneschopnosti. Dvadsaťpäťpercentná práceneschopnosť u robotníckych profesií. Ako je to možné, že to nezaujíma revíznych lekárov zdravotnej poisťovne. Ak by lekár pokračoval v takýchto praktikách v Nemecku, zdravotná poisťovňa s ním zruší zmluvu a už nebude poskytovať pre nich servis, ktorý by mal zabezpečovať. Nič jednoduchšie. Na Slovensku si vezmeme pôžičku od vlády a nerobíme nič. Ruka ruku… Ale doplatíme na to všetci. Bez liekov sa choroba liečiť nedá. A možno raz bude vážne chorý aj ten špekulant, ktorý len využíva nedokonalosť systému a našu nedôslednosť. Ak urobíme poriadok, pomôžeme aj lajdákom. Strácame však nádej, že o to tu ide. Veď v bordeli sa dobre kradne. A kto by podplácal úradníka, keď by vedel, že štát platí včas a podľa objednávky. Pri nedostatku sa na úrade najlepšie ryžuje. A preto máme stav taký ako máme.
Máme po dovolenkách a čaká nás záver roka. Či chceme či nechceme, musíme sa vrátiť k nášmu heslu roka 1994. Veríme, že aj túto prosperitu v zdraví prežijeme. Veď čo iné nám ostáva.
Príjemnú a bohatú jeseň praje
[Eva a Andrej]