Vážení priatelia,
za členov OECD nás neprijali. V našej firme sme sa tomu ani veľmi nečudovali. Veď keby nás prijali za členov spoločnosti najbohatších štátov sveta, asi by sme si mysleli niečo nie príliš lichotivé o zdravom rozume ľudí, ktorí mali o prijatí rozhodnúť. Celkom sa nám páčila propaganda, ktorá pred prijatím znela z masovo-komunikačných prostriedkov. Ani nemecký vojnový minister propagandy by sa nemusel hanbiť. Deň pred stretnutím nás už ministri pripravovali, že nebudeme prijatí, nakoľko zákon o ochrane autorských práv bráni nášmu vstupu… Je to spor USA a Francúzska a my Slováci na to doplatíme. Počuli ste niekedy horšiu somarinu? Na druhý deň noviny STV, či Markíza už len informovali, že do OECD nás skutočne neprijali, tak ako sme predpokladali. Nik nekomentoval prečo. Komentárov bolo skutočne veľmi málo. Či naozaj ten zákon o ochrane filmovej a rozhlasovej produkcie bol tým kameňom podknutia? Zaujímavé je, že o uvedenom zákone sa na samite skoro nehovorilo. Hovorilo sa ale o nestabilite ekonomického prostredia a častých zmenách v ekonomických zákonoch krajiny. Hovorilo sa o zlom podnikateľskom prostredí na Slovensku a kriminalizácii podnikateľov. Hovorilo sa o vysokej korupcii v orgánoch štátnej správy a neexistencii účinného zákona, ktorý by korupciu odhaľoval a dokázal tak zvrátiť vývoj v tejto oblasti. Proste hovorilo sa o problémoch Slovenska a nie USA a Francúzska. A to, o čom sa hovorilo, je na Slovensku skutočný problém. Našťastie nemajú komisári OECD v hlave piliny a do spolku nás neprijali. Aj keď Európa stratila mnoho, sme radi, že si zachovala aspoň zdravý rozum. To je dobrá správa aj pre nás, aj u nás musia zvíťaziť strany so zdravým rozumom. A ak nie, ostaneme bokom ako neželaný syn a môžeme lobovať a lobovať a lobovať, alebo slovensky – podplácať a podplácať a podplácať a nič. Buranov a zlodejov nahradili úplatkári a lobisti. Skutočne pekná budúcnosť pre naše deti.
Choroba a posledné dni prezidenta ukázali veľkú chorobu zdravotníctva. Ak nemáme klimatizovanú izbu ani pre prezidenta, pre koho ju máme? Ak vrátnik neotvorí dvere sanitke prezidenta a ešte si telefonicky potvrdí, či môže uvedené auto pustiť do nemocnice, koho pustí? Keď dcéra prezidenta musí búchať na okno, aby prišli ošetrovatelia a lekári, je to smutné, ale nič čo by nás prekvapilo. Veď aj Vás už určite zastavil vrátnik pri prešovskej nemocnici, napriek tomu, že ste išli s rozsvietenými svetlami a trúbili ste. Určite ste aj Vy už museli hľadať na chodbe prázdny vozík či posteľ na kolieskach, aby ste nemuseli svojho chorého súrodenca či rodiča preniesť v zuboch. No a teraz to zažila aj rodina prezidenta. Aspoň v chorobe sme si všetci rovní. Možno situácia okolo prezidenta presvedčí darmožráčov v štátnej správe, že ďalej šetriť na zdravotníctve na úkor štátnych úradov, asi nie je tá najlepšia cesta. Ak nemáme ani jednu nemocnicu, kde by sme mali prístrojové vybavenie, keď nemáme ani toľko zodpovednosti, aby sme priznali svoju biedu pacienta, kým je ešte relatívne živý…
[Eva a Andrej]