Vážení priatelia,
na Slovensku je to tak. Ale čo by ste očakávali od neplnoletého dieťaťa? Niekedy máme dojem, že naša republika práve prežíva obdobie puberty. Je ešte nezrelá na dobré rozhodnutia, ale zároveň nevybúrená a neuspokojená – ako každý adolescent. Sme ľudia, musíme sa rozprávať a dohodnúť, ale… pri tejto príležitosti nás napadá jedna príhoda zo života.
V spoločnej cele sedeli za svoje náboženské presvedčenie dvaja muži. Jeden bol kresťan jedného druhu a druhý bol kresťan druhého druhu. Ich náboženské presvedčenie bolo radikálne. Ale, a to bolo zaujímavé, obaja verili niečomu úplne inému. Mali rovnaký zákon – Nový Zákon – a predsa ich výklad bol tak odlišný, že sa nedohodli prakticky na ničom. Ťažko im bolo v jednej miestnosti spolu. Snažili sa spolu komunikovať, ale stále boli len kdesi na začiatku. Prešiel mesiac, pol roka, rok a oni stále diskutovali o tom istom a tom samom. Možno práve preto jeden z nich navrhol, že to, na čom sa už dohodli, napíšu na papier a k tejto téme sa už nebudú vracať. Ako sa dohodli, tak aj urobili. Závery svojich rozhovorov napísali na papier a pripevnili si ich na stenu. Išlo to celkom dobre, až kým si jeden z nich neuvedomil, že závery, na ktorých sa dohodli, pomaly a isto vytláčajú jeho myšlienky na okraj. A to sa mu nepáčilo. Mohol to riešiť argumentáciou a predložením ďalších faktov, ale on ich nemal a ani ich nemal chuť hľadať. Preto strhol papier, závery spláchol do záchodu a prestal komunikovať. Ale čo budete robiť sám v cele, keď sa nemáte s kým porozprávať? Po čase mu už bolo otupno, nastala kríza. Prišiel k spoluväzňovi a navrhol mu, že by bol rád, keby skončila kríza, ktorú sám vyvolal, a keby pokračovali v diskusii tak ako predtým. Nakoľko druhá strana bola rozumná, súhlasila a zasadli si za svoj stôl (nebol vôbec okrúhly). Aké prekvapenie čakalo druhú stranu, nemusíme ani popisovať. Hneď na prvom sedení bol obvinený, že to jeho spôsob vedenia dialógu môže za to, že prerušili komunikáciu, a že tento spôsob sa musí okamžite zrušiť. Pokračovanie v dialógu si teda niekto predstavoval ako začatie podľa nových – pre neho výhodných pravidiel. Dialóg nepokračoval. Za dva roky v spoločnej cele sa nedohodni na ničom. Nuž čo, aj to sa v živote stáva.
Nakoľko sa celý tento príbeh odohral okolo roku 1959 – 61, mysleli sme si, že ľudia sú v roku 1998 už rozumnejší, ale nie je to tak. Aj dnes sa stretávame s tým, že ten, ktorý zrušil dialóg, dnes najhlasnejšie volá k dialógu, ale … podmienky si budem klásť ja !!! Ja určím ako sa za stolom budeme správať a aké pravidlá hry tu platia. Mám na to plne právo, veď ja som zvolal okrúhly stôl !!!
Zaujímavá logika, ale stále tu bola a stále tu bude. Ako teda z toho von? Riešenie je jedine v tom, že obe strany sa zaviažu rešpektovať rozhodnutie tretej nestrannej osoby, ktorá celý spor preskúma a vydá na základe spoločného zákona (Biblia, ústava…) svoj nález. Ak niekto nie je ochotný rešpektovať tento nález, neoplatí sa s ním sadať za jeden stôl.
Všetci vieme, že spochybniť sa dá všetko a každý. Ak nemôžeme napadnúť myšlienku, napadneme autora a určite sa niečo nájde. „A taký nám chce rozkazovať? Aké má na to právo…“ Proste strhneme papieriky a spláchnem ich do záchodu. „Ja Vám dám, mňa tlačiť na okraj. Ja Vám ešte všetkým ukážem.“
Na Slovensku sme začali sadať za jeden stôl a diskutujeme o probléme. Najhoršie na tom je, že diskutujúci nemajú spoločný zákon, o ktorý by sa mohli oprieť. Pre KDH by to mohla byť aj Biblia, ale ako by ju rešpektovali členovia SDĽ, môžeme predpokladať. Ústava sa zmenila na trhací kalendár a len čakáme, kedy a koľko listov sa z nej odtrhne. Veru, veru, spomíname si na p. Markoviča, ktorý na margo ústavy povedal. Ústava je zlá, nadarmo ju pííííííííp po parlamente nosili. Píííp si každý doplní sám. Je smutné, že aj tvorcovia ústavy o nej dnes tvrdia, že je zlá a nedá sa o ňu oprieť. Počas schvaľovania na ňu nedali dopustiť a teraz čakáme, kedy ju kto opľuje. Smutné bude, ak to urobí tá istá osoba, ktorá ju nosila ako písmo sväté…
Sme ľudia, je potrebné, aby sme sa spolu rozprávali. Ako prvú tému na rozhovor navrhujeme: „Čo je pre nás zákon, ktorý všetci rešpektujeme a koho uznávame ako nestranného pozorovateľa a jeho nálezy budeme všetci rešpektovať “. Ak to bude jasné, dohodneme sa na všetkom.
Eva a Andrej