Vážení priatelia,
začína sa školský rok. Školy rovnako ošarpané, ako za štátneho dozoru nám pomaly postupne prešli pod správu miest a obcí. Ako to bude vyzerať je jasné. Stačí sa prejsť „popod PRIOR“ a už je nám starostlivosť mesta jasná. Bordel, špina, nepokosená tráva neporiadok a hnus. Takto sa stará mesto o svoje centrum. Keď príde zahraničný turista, asi príde autom, či autobusom. Navedený bude na parkovisko pod Priorom, a čo tam uvidí? Bojíme sa, že ani rekonštruovaná hlavná ulica mu nenapraví prvý dojem z nášho mesta. A tak to bude vyzerať aj na školách. Nie, že by sme nemali v Prešove dosť schopných ľudí, ale zo 4-5% všetkých daní sa zabezpečuje chod čohokoľvek veľmi ťažko. Je zaujímavé, že peniaze na chod mesta sa budú schvaľovať v parlamente, v zákone zákonov, v štátnom rozpočte. Ale pritom ani jeden z jeho pripravovateľov (ministerstvo financií) a ani jeden z poslancov nie je zodpovedný za chod ani verejných záchodov, nie to ešte školy, či nemocnice. Trošku čudná logika. Ale len na prvý pohľad. Poslanci si v takto mienenom zákone nechali priestor na lobing starostov miest a obcí. Krásne slovo lobing. Podobne ako nechali na ministerstvách licencie, dotácie, prerozdeľovanie a množstvo „veľmi dôležitých štátnych funkcií“. Podľa výskumu, ktorý nechal urobiť na jednom nemenovanom ministerstve nemenovaný podpredseda vlády sa za jednu vývoznú či dovoznú licenciu platilo cca 2000 až 5000 EUR. Prepočítané a zrátané 80 000,- Sk až 215 000,- Sk. Ak jeden úradník pridelí jednu licenciu mesačne, tak je to celkom pekný príjem. A nie len pre neho, že páni ministri !?. Alebo ináč. Ak za vybavenie, napr. prepisu auta bez čakania niekto od Vás chce cca 300,- Sk, tak si poviete nevadí hlavne, že nestojím v rade ako taký tĺk. Ale ak sa dozviete, že denne sa takto vybaví cca 10 áut. Počty sú jasné. 300,- Sk *10 áut *22 dní. A dostaneme celkom peknú čiastku 66 000,- Sk. A to už stojí za to vytvárať dusnú situáciu pri prepise. Ale možno to tak nie je? Veď ani vy ste sa s tým nestretli? Že nie?! Ak sa nad tým zamyslíme, ani nám to nevadí. Na podobnom princípe už roky fungujú štáty ako India, Pakistan, Afganistan, ale aj štáty bývalého Sovietskeho zväzu. Keď boli novinári na predstavovaní nového prezidenta Afganistanu, či šéfa rodov a kmeňov, tak mali strach, ako sa dostanú cez tie hŕby ochrancov do vnútra. Stačil „bakšiš“ a dostali sa, kde chceli. Aj na prezidentský záchod. Podobne je to vraj dnes v Moskve. Od človeka, ktorý už jeden a pol roka žije v Moskve sme sa dozvedeli, že stačí mať vo vačku 1000,- „rubeľ“ a nemáš problém v ničom.
Pomaly si navykáme, ako spieva na svojom dobrom CD-čku gitarista a hudobník Šeban. Pomaly si navykáme, na žiakov so striekačkami…, je to strašné pomaly si navykať. Je pred voľbami. Niektorí jednotlivci z nás pôjdu voliť. Niektorí si už zvolili a preto voľby ignorujú. Zase nás politici a mimovládne organizácie presviedčajú, že náš hlas rozhodne. Že náš hlas niečo zmení. Máme silnú obavu, že po ďalších štyroch rokoch budeme musieť skonštatovať: „Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradlo za Dzurindu a rovnako sa pokračovalo aj za Fica. Pomaly si navykáme….
Šťastnú ruku pri urne Vám praje
Eva a Andrej.